ŽEHNANIE A SVÄTENIE

            Žehnám a svätím veľmi rád. Nechýbam na stretnutiach, kde ma o to žiadajú. (samozrejme nepožehnávam všetko, o čo ma ľudia požiadajú.) Nedávno som posväcoval loď, čo bolo spojené s veľkou ľudovou slávnosťou. Je to pekná tradícia rybárov, ktorí dobre vedia, že ich loď je ich živiteľkou. A krátko na to som žehnal ľuďom prítomným na jednom neobvyklom zápase v Belgicku, kde proti sebe zápasia policajti a darebáci. Je to geniálny nápad istého policajta, ktorý sa nikdy nechcel uspokojiť s tým, aby polícia iba nasadila chalanovi putá a vypáčila z neho priznanie. A tak pozval mladých previnilcov, aby si to „priateľsky“ s policajtmi rozdali.
            Na tejto akcii zo všetkých strán počuť neškodné vtipy: „Radšej ľahké dievča ako ťažký policajt!“ „Dobrý policajt je mŕtvy policajt!“ Žehnám tomuto „národku“, ktorý za normálnych okolností sa nenávidí. V previnilcovi vidím zraneného človeka – a on ním skutočne je – a vítam, ak policajt voči nemu chce ostať predovšetkým človekom.
            Omnoho častejšie požehnávam krížiky, medailóniky, domy, autá. Rád požehnávam bruško ženy, ktorá chce, aby jej maličké bolo poznačené znamením Trojice ešte skôr, ako príde na svet.
            Stále viac a viac ľudí, žiaľ aj kresťanov, sa obracia na rôznych čarodejov a liečiteľov so žiadosťou o vymetanie démonov a oslobodenie od nich. Keby ľudia poznali silu požehnania! Nedávali by šarlatánom šancu, aby sa tak rozmnožili!
            Božia moc je neobyčajná. Je to príval milosti, ktorá lieči a oslobodzuje.

(Guy Gilbert, Až do krajnosti, str. 184)